Riversimple Rasa, vodíkové auto z Walesu
Rasa je prototyp automobilu poháňaného vodíkovým pohonným ústrojenstvom, ktoré ešte v januári predstavila spoločnosť Riversimple sídliaca v anglickom Walese. Firma pomenovala svoj prototyp Rasa, čo v latinčine znamená okrem iného aj „čistý tanier“. Riversimple názvom Rasa poukazuje na skutočnosť, že v porovnaní s takými Toyota Mirai či Honda Clarity je ich produkt vyvíjaný ako vodíkové […]
Rasa je prototyp automobilu poháňaného vodíkovým pohonným ústrojenstvom, ktoré ešte v januári predstavila spoločnosť Riversimple sídliaca v anglickom Walese. Firma pomenovala svoj prototyp Rasa, čo v latinčine znamená okrem iného aj „čistý tanier“.
Riversimple názvom Rasa poukazuje na skutočnosť, že v porovnaní s takými Toyota Mirai či Honda Clarity je ich produkt vyvíjaný ako vodíkové auto už od začiatku. Ostatným značkám tak nepriamo vytýka, že vodíkový pohon stavajú na tom štandardnom, keď iba zmenia niektoré technické vlastnosti vozidiel. Avšak už pri modeli Mirai od Toyoty to nie je celkom pravda…
Hugo Spowers, zakladateľ a aktuálny šéf spoločnosti Riversimple, dlhodobo upozorňuje na nedostatky vodíkového pohonu, ako je dnes aplikovaný automobilkami. Podľa neho sú riešenia veľkých spoločností priveľmi komplexné a drahé. Tvrdí, že vodíkový pohon nemusí lacný iba na prevádzku, ale aj nadobudnutie a vývoj. Pri vozidle Rasa sa preto všetko drahšie odsunulo bokom, aby vzniklo vozidlo za pomerne nízku cenu a s prijateľným výkonom motora.
Vo výsledku má Rasa hmotnosť iba 580 kilogramov (v porovnaní Lotus Elise je ľahší o takmer 200 kg), čo sa dosiahlo s pomocou použitia uhlíkových vlákien a hliníka. Rasa je dvojmiestna, má volant na pravej strane a atypické krídlové dvere. Interiér prototypu vyzerá doslova zle, je však iba provizórnym riešením.
Zdroj: The Rasa – the new hydrogen powered car by Riversimple
Lokalita pôvodu spoločnosti Riversimple nie je vôbec náhodná. Práve z Walesu pochádza Sir William Groves, ktorý ako vôbec prvý človek na svete použil a aj sám vynašiel vodíkový pohon. V roku 1839 o ňom písal v magazíne Philosohical Magazine, kde sa opieral o podporu nemeckého chemika Christiana Schönbeina a v roku 1842 sa stal jeho koncept funkčným vynálezom.